Adventné (ne)čakanie

Hneď na úvod tohto príspevku chcem vyjadriť jeho hlavnú myšlienku (pre tých, ktorí ho nedočítajú dokonca 🙂 ). Ďakujem z celého srdca všetkým, ktorí podporili alebo prispeli do našej Vianočnej charitatívnej zbierky na podporu žien a detí, ktoré zažívajú domáce násilie. Všetky vaše dary sú už odovzdané.

Mnohí ste sa ma pýtali, ako vznikla táto myšlienka, prečo práve tento adresát (alebo skôr adresátky). Celý tento nápad vznikol naozaj (ne)čakane. Advent je čas (ne)čakania. Každý (ne)čaká na niečo iné, veriaci očakávajú narodenie Ježiška, deti čakajú na darčeky, pracujúci na dovolenku, niekto čaká na koláče a šalát, niekto na nikdy nekončiace výpredaje a zľavy, niekto nečaká poriadnú manželskú hádku na domácich prácach, niekto nečaká radšej nič….a každý (ne)čaká iným spôsobom. V našej rodine bolo tohtoročné (ne)čakanie tak trochu iné. V prvú adventnú nedeľu Marek (kto nevie môj manžel ☺) prišiel z omše nadšený, že priniesol malý darček. Pán farár rozdával po omši malých anjelikov s adventným predsavzatím, ktorých sme si mohli zavesiť na vianočný stromček, ak ich splníme. Ak ostanú nesplnené, treba ich nechať na štedrovečernom stole ako pripomienku, že máme v rodine adventné „resty“. Popravde, ja som v duchu nebola nadšená, veď väčšina psychologických výskumov poukazuje na to, že najmenej splniteľné a aj spĺňané sú predsavzatia, ktoré si dávame na začiatku roka (a je jedno či občianského, či liturgického). No, ale anjelici už boli doma, už sa nedalo cúvnuť. Tak sme si otvorili lístočky, na ktorých bolo napísané predsavzatie. Ateista by povedal, že náhoda, fatalista, že osud, ja hovorím, že Božia prozreteľnosť to rozdelila tak typicky mužsko-žensky/materialisticko-duchovne. Jeden papierik mal predsavzatie: „Urob niekomu nákup z vlastných zdrojov,“ a druhý: „Daj svedectvo o viere a láske.“ A nápad bol na svete. Povedali sme si, že teda niekomu na Vianoce darujeme nákup, no napadlo ma tiež, že mám doma oblečenie, ktoré ten škaredý škriatok chodí v noci do skrine zmenšovať a zmenšovať ☺. A keďže viem, že ten škriatok nechodí len do našej skrine, povedali sme si, že sa skúsime opýtať našich najbližších, či nechcú takto pomôcť tiež. To sme ale naozaj (ne)čakali, že v našom okolí bude toľko ochotnej pomoci (a aj škriatkov 🙂 ).

A prečo práve OZ Pomoc rodine? Keď sme uvažovali, kam by mohla pomoc smerovať, práve prebiehala akcia 16 dní aktivizmu proti násiliu páchanému na ženách. Pri sledovaní týchto aktivít som si veľmi živo spomenula na situáciu, ktorú mi popísala moja bývalá klientka z manželskej poradne, ktorá prežívala domáce násilie a navyše trpela ťažkou chorobou. Raz mi popisovala ako veľmi by chcela svojmu malému synovi kúpiť čiapku, ktorá sa jej páči a aj ju potrebuje. Nemala však na ňu peniaze, keďže s peniazmi hospodáril manžel a ona mu musela účtovať aj výdavok za nákup takmer do posledného centu. Popisovala ako si dva či tri týždne odkladala po cente peniaze, ktoré našla či potajme odložila a aká bola vďačná kamarátke, ktorá jej doložila toľko čo jej chýbalo, aby mala dosť peňazí synovi na čiapku. Ako tak popisovala túto svoju túžbu, čakala som tak materialisticky, že to teda bude čiapka za vyššiu sumu. Šok pre mňa bol, keď povedala, že to bola čiapka za 3€. Keď som videla radosť akú mala, keď ju kúpila, uvedomila som si, aká je hodnota peňazí v dnešnej materialistickej dobe relatívna a ako malá pomoc dokáže urobiť obrovskú radosť. Pri tejto spomienke vznikol nápad darovať pomoc týraným ženám s deťmi.

Naozaj sme ostali neskutočne milo prekvapení, akú mal tento nápad odozvu. Vyzbieralo sa mnoho vecí, oblečenia, potravín… Som veľmi potešená, že ľudia, ktorí sa zapojili nevyužili túto zbierku ako možnosť vyhodiť nepotrebné a nepoužiteľné, ale že darovali z dostatku, ktorý mali. Tak ako sme počuli tretiu adventnú nedeľu: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“(Lk 3,11).

A tak na záver chcem úprimne poďakovať VÁM ale hlavne ZA VÁS. Za to, že ste, že ste boli ochotní vystúpiť z vlastného komfortu, že ste neváhali pomôcť a potešiť tam, kde je radosti málo. Chcem poďakovať v mene OZ Pomoc rodine a hlavne jej klientiek, že majú možnosť (ne)čakať o čosi radostnejšie. A nakoniec chcem poďakovať aj za našu rodinu, že ste nám nevedomky pomohli k tomu, že tí naši anjelici s predsavzatím, môžu zdobiť náš vianočný stromček a pripomínať nám, že ľudskosť je ešte stále v móde. ĎAKUJEME!

Za kolektív DHZ Lemešany
Mgr. Dominika Angelovičová

Fotoalbum:

Facebook
YouTube
Instagram