Komu zbierku darujeme?

Aj tento rok sme sa rozhodli pomôcť rodinám, ktoré sú v programe organizácie Maják nádeje. Maják nádeje je neziskové občianske združenie, ktorého hlavným predmetom je ochrana ľudskej dôstojnosti, zmierňovanie a odstraňovanie príčin morálnej a hmotnej biedy rodín v núdzi. Poslaním Majáku nádeje je skvalitňovanie života rodín v hmotnej a sociálnej núdzi prostredníctvom sociálneho poradenstva, krízovej intervencie, formačných aktivít, tvorivých dielní,  nízkoprahovej sociálnej služby pre deti a rodinu a materiálnej pomoci.

„Stretli sme sa s rodinami, ktoré žili bez elektriny, spali na zemi, nemali čo jesť a ak ochoreli, osamelé matky nemali za čo kúpiť lieky. Boli sme svedkami ťažkých životných príbehov, ktoré nás nemohli nechať nečinnými. Preto robíme všetko, čo je v našich silách, aby sme rodinám v núdzi pomohli sa postaviť na vlastné nohy. Stále sa presviedčame, že obeta, darovanie času a seba chudobným, prináša svetlo do tmy. Je majákom pre tých, ktorí sa nachádzajú v búrke života.“

(PaedDr. Mgr. Soňa Vancáková, PhD., riaditeľka združenia)

Za na pohľad anonymným pomenovaním – rodiny v núdzi – sa skrývajú konkrétne príbehy rodín, s ktorými sa život nemazná … Prinášame Vám jeden z nich:

„Sme 8-členná rodina. Ja a moja manželka žijeme spolu so 6 deťmi. Náš spoločný život s manželkou je z môjho pohľadu veľmi ťažký, plný prekážok. Viem, znie to pesimisticky, ale je to tak.

Do času, keď som nemal zdravotné problémy, som bol zamestnaný a robil som s manželkou všetko pre to, aby sme zabezpečili deti. Toho času sme mali doma dcérku, ktorá bola ťažko zdravotne postihnutá s diagnózou detská mozgová obrna ťažkého stupňa. Jej zdravotný stav bol natoľko vážny, že niekedy bolo ťažké zvládnuť to, ale aj napriek tomu sme to s Božou pomocou zvládli. Avšak prišli zdravotné problémy, s ktorými sme nepočítali a aj pre manželku bolo ťažké zvládnuť aj dcéru aj mňa. Mal som podľa neurológa náznak na Parkinsona. Absolvoval som vyšetrenia, ktoré nepotvrdili diagnózu, avšak poukázali na nejakú poruchu mozgu. Môj zdravotný stav sa zhoršoval. Nebol som schopný manželke pomáhať s dcérou. Záchranka k nám chodila ako na bežiacom páse, raz ku dcére, raz ku mne. Nemali sme iné východisko, ako umiestniť dcéru do domova sociálnych služieb, kde je doteraz. Moje zdravotné problémy sa ešte viac zhoršili, a to už s poruchou chôdze so slabosťami oboch dolných končatín. Prišla hospitalizácia za hospitalizáciou. Prešiel som si množstvom vyšetrení, vrátane genetických testov. Napokon mi bola diagnostikovaná Skleroza multyplex. Nasadili mi liečbu, avšak mám progresívnejšiu formu, čo vedie k zhoršovaniu zdravotného stavu.

Tak, ako som v úvode spomenul, s manželkou máme spolu 6 detí vo veku 7, 8, 15, 17 rokov a ročné dvojičky dievčatká. Náš príjem je zaopatrovací príspevok, čo na mňa poberá manželka a rodičovský príspevok na dvojičky, spolu je to približne 620 eur. Tento príjem nestačí, ledva to vystačí na chod domácnosti a pre dvojičky. K tomu máme dve deti, ktoré chodia do školy do susednej dediny. No proste nám tento príjem nestačí.

V minulom roku som si podal žiadosť na invalidný dôchodok, no nepriznali mi ho kvôli chýbajúcim rokom k nároku na invalidný dôchodok, ale zároveň ma uznali za invalidného o viac ako 70%. Z toho príjmu sa snažíme zabezpečiť aspoň základné potreby, ktoré sú nevyhnutné, ale niekedy sa vyskytnú nečakané výdavky, keď sú deti choré, alebo iné veci, s ktorými sme nepočítali. Vtedy sme odkázaní na pomoc obecného úradu, alebo na pomoc celkom cudzích ľudí. Niekedy mám pocit, že tých dobrých ľudí, ktorí nám nezištne pomáhajú, či už materiálne alebo finančne, nám posiela sám náš Pán Boh.

Dúfam, že v budúcnosti sa naša situácia zlepší a nebudeme odkázaní na pomoc cudzích ľudí. Dúfam, že aj naša bytová situácia sa tiež zlepší, lebo teraz spolu s deťmi žijeme v jednej miestnosti. Chvíľu sme bývali v inej obci, lebo tu sme nemali elektrinu, ale s pomocou obecného úradu sa podarilo zaviesť elektrinu a to, že máme svoj vlastný elektrický rozdeľovač s elektrickou prípojkou.“